Július SATINSKÝ - herec, humorista, spisovateľ, dramatik, rodený rozprávač, ktorý  počas celého svojho života rozdával ľuďom radosť v podobe svojského, neopakovateľného humoru je v česko-slovenskej kinematografii do dnešného dňa považovaný za jedného z najlepších umelcov.
Študoval dramaturgiu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Už počas štúdia vystupoval spolu s Milanom Lasicom v autorských dialógoch v bratislavskej Tatre. Koncom 60. rokov pôsobil (spolu s M. Lasicom) v generačnom Divadle na korze, v roku 1968 začali mať problémy s cenzúrou, ktoré vyvrcholili po roku 1970, keď im z politických príčin znemožnili verejne vystupovať a prezentovať svoju tvorbu na Slovensku.
Svojím iskrivým a inteligentným humorom si získali priazeň širokej verejnosti nielen na Slovensku, ale aj v Česku. Ako filmový herec sa Július Satinský preslávil najmä v jednej z najúspešnejších československých komédií S tebou mě baví svět (1982). Svoj vzácny talent rozvinul aj ako autor niekoľkých kníh, veľkého množstva scénok, dialógov a celovečerných programov.
Spolu s Milanom Lasicom tvorili vyše 40 rokov autorskú humoristickú dvojicu a založili divadlo L+S.

Bolo nás jedenásť/saga rodu forsythovcov
https://www.youtube.com/watch?v=zyZfsRqYWpM

Katarína KOLNÍKOVÁ - prvá dáma slovenského ochotníckeho divadla - sa narodila 20. apríla 1921 v Radošine ako jedno z deviatich detí v skromnej rodine železničiara. Prežila len ona a brat Janko. „Boli sme podvyživení, všetci pomreli na chudokrvnosť. Len pri mne a bratovi sa smrtka nepristavila,“ povedala raz o svojom ťažkom detstve.

Do divadla, ktoré ju preslávilo, prišla z radošinskej materskej školy. V nej pracovala v rokoch 1947 až 1979. Členkou Radošinského naivného divadla (RND) sa stala v roku 1970.

Podstatnú časť svojho života i srdca venovala Kolníková divadlu, najprv ako ochotníčka a od roku 1971 ako členka Radošinského naivného divadla (RND) v Bratislave. Už v prvej hre Človečina (1971) sa sformovala a natrvalo definovala jej neopakovateľná javisková podoba i herecká a ľudská filozofia.

Obsadzovaná predstaviteľka insitného herectva účinkovala v takmer všetkých inscenáciách scenáristu a režiséra Stanislava Štepku. "Keď prišla na konkurz, hneď som ju prijal. Ale nehľadajte v tom protekciu, ona bola fantastická. Hrať s ňou bolo to najlepšie, čo ma mohlo stretnúť," povedal Štepka, ktorý si na ňu pamätal aj ako na vychovávateľku zo škôlky.

O jednej z najvýraznejších herečiek nielen Radošinského naivného divadla vznikol životopisný dokument s použitím hraných retrospektívnych scén s názvom ...a já, Katarína Kolníková (2011).

Podľa Stanislava Štepku hrala veľmi oddane a rada. Nemusela ani nič nové vymýšľať, len byť na javisku ako človek. Taká bola a podľa jej divadelného šéfa aj natrvalo ostane v pamäti.
„Myslela som si, že ludý sú len dobrí a zlí. Potom som prišla na to, že zlí móžu byt aj mrchaví a dobrí aj múdri. Najhoršá kombinácia pre život sú mrchaví a sprostí. Takých sa najvác namnoží vtedy, ked sú múdri lahostajní. O tom bola naša Človečina kedysik a o tom je aj neská, ked je múdrych pár a sprostých nejde vykynožit any nasilu! Pozývam vás do nášho dyvalla, aby ste sa spolu s nami zasmáli na tom, jakí nýkedy dokážeme byt malí a smíšni...". 
https://www.youtube.com/watch?v=ZJJAiCMkLLM

Viliam POLÓNYI sa narodil 6. júla 1928 v Krupine. Patril do hereckej generácie, ktorá začiatkom 50. rokov minulého storočia prispela k búrlivému rozmachu siete profesionálnych divadiel na Slovensku.
V mladosti sa venoval viacerým aktivitám -  ochotníckemu divadlu, hudbe, spevu aj športu.   Najviac ho očarilo divadlo, ktorému sa začal venovať na profesionálnej úrovni.
V roku 1949 ho prijali do novovzniknutého zvolenského Stredoslovenského divadla, neskôr prešiel do Nitry. Pôsobil aj vo Vojenskom umeleckom súbore v Bratislave.
Jeho kroky neskôr smerovali na bratislavskú Novú scénu, kde hral v činohre, v divadle pre deti a mládež a predstavil sa aj v operete. Na Novej scéne odohral množstvo divadelných predstavení.

Ocenením jeho hereckých kvalít bolo udelenie titulu Zaslúžilý umelec, ktorý získal za postavu Palčíka v hre Jozefa Gregora Tajovského Statky zmätky.

Vo filmovom umení debutoval v roku 1955, a to vo filme Štvorylka. Stvárnil veľké množstvo svojráznych postavičiek, ako aj charakterových úloh v rôznych žánroch.

Objavil sa v satirických komédiách Jána Lacka Šťastie príde v nedeľu (1958), či Výlet po Dunaji (1962). Väčší priestor dostal v poviedkovom filme Tvár v okne, ktorý v roku 1963 nakrútil režisér Peter Solan a ráta sa medzi výrazné slovenské snímky reprezentujúce tzv. novú vlnu.

Herec Viliam Polónyi pôsobil aj vo funkcii riaditeľa Divadla Andreja Bagara v Nitre a neskôr viedol aj Novú scénu v Bratislave. Pôsobil aj v Slovenskom rozhlase, v Slovenskej televízii, aj v dabingu.

Účinkoval v takmer 100 slovenských i zahraničných filmoch.
V roku 1967 - hneď v prvom ročníku, odkedy sa cena udeľovala - mu za herecký výkon postavy Cyrila Šúpalu vo filme Tango pre medveďa udelili cenu IGRIC.

Získal Cenu Andreja Bagara (1974), titul Zaslúžilého umelca (1975), za celoživotnú tvorbu Cenu Literárneho fondu SR (1998), Cenu mestskej časti Bratislava-Nové Mesto (2002), Čestné občianstvo Krupiny (2004), a tiež štátne vyznamenanie Pribinov kríž III. triedy (2009) a Cenu predsedu Banskobystrického kraja (2010).

Po boku svojej manželky prežil viac ako 40 rokov. „Keď som prišla do divadla, hneď mi povedal - ty budeš moja žena. Zoznámili sme sa v hre Dnes večer hrám ja. Vilko mi hral otca. Mala som 24 rokov, on už 42. Bol zrelý, vtipný a navyše slobodný muž. A tak sme sa vzali,“ uviedla kedysi pre Korzár manželka, operná speváčka a dlhoročná sólistka Novej scény.
Kvôli zdravotným ťažkostiam odišiel do predčasného dôchodku, no aj napriek tomu ostával stále činný. Herec Viliam Polónyi zomrel 12. novembra 2012 vo veku 84 rokov.

Statky zmätky / Ondrej Palčík
https://www.youtube.com/watch?v=uONu4Yq668s

Eva KRÍŽIKOVÁ, manželka Františka Zvaríka, sa narodila 15. júla 1934 v Bratislave. Vyštudovala herectvo na Štátnom konzervatóriu. Rok pôsobila v Armádnom divadle v Martine (1953-1954), následne prešla do Slovenského národného divadla.
Dlhoročná členka Slovenského národného divadla (od 1954 do 2015) pôvodne uvažovala o kariére speváčky, nakoniec sa rozhodla pre herectvo.
„Pre celé generácie vďačných divákov patrila k dámam slovenského umenia - divadelného, filmového i televízneho. Na doskách našej prvej scény vytvorila za šesť desiatok rokov vyše 120 postáv. S príchodom Evy Krížikovej prichádzala na javisko radosť zo života, oplývala darom humoru a človečinou. Svojím hereckým majstrovstvom a bravúrou stvárnila postavy nielen komediálne, tragikomické, ale i postavy tragické“ napísala tlačová tajomníčka SND Izabela Pažítková.
Od začiatku svojej kariéry stávala aj pred filmovými a televíznymi kamerami. Účinkovala v mnohých televíznych inscenáciách a vo filmoch už od svojej mladosti. Vynikla ako v komediálnych, tak aj tragických postavách. Už v roku 1951 sa objavila v malej úlohe vo filme Lazy sa pohli. Výnimočný komediálny talent sa prejavil už v jej začiatkoch v príbehu Jožka Púčika vo filme Statočný zlodej.
Milovníci filmov pre pamätníkov určite nezabúdajú na filmy Štvorylka či Statočný zlodej. Excelovala aj v Červenom víne, skvelá bola vo filme Zypa Cupák
Pravidelne spolupracovala so Slovenským rozhlasom. Za svoje herecké umenie získala ocenenia Krištáľové krídlo, Kvet Tálie či Cenu Andreja Bagara. V roku 2004 bola uvedená do Siene slávy.
Minulý rok, 31. marca 2020, v nemocnici v Malackách odišla do večnosti pokojne, v spánku jedna zo stálic Slovenského národného divadla a slovenskej filmovej tvorby  vo veku 85 rokov.
https://www.youtube.com/watch?v=2n08Bq30y5k

Viliam ZÁBORSKÝ – národný umelec, herec veľkých úloh, majster prednesu, uznávaný pedagóg, ale aj kodifikátor javiskovej slovenčiny obetoval celý svoj život divadlu. A to doslova. Na súkromný život nemal veľa času. Celých štyridsať rokov prežil v Činohre Slovenského národného divadla ako člen legendárnej hereckej generácie. Nech sa už objavil v akejkoľvek úlohe, vždy dominoval na scéne jeho čistý a krásny rečový prejav. Na VŠMU vychoval niekoľko hereckých generácií. V odborných kruhoch bol považovaný za zakladateľa javiskovej reči.
Bol umelcom telom aj dušou. Narodil sa 9. októbra 1920 vo Vrábľoch. Od svojho detstva miloval poéziu, ktorá mu vydláždila cestu k divadlu.
Svoj vnútorný svet a život pred verejnosťou nerád ukazoval. To zároveň priznal v jednom z rozhovorov, ktoré poskytol do rozhlasu na vrchole svojej kariéry. Vtedy sa ho redaktor nesmelo opýtal, či aj po rokoch na javisku pociťuje trému.
„Trému mám vždy. Niekedy menšiu, niekedy nepatrnú, ale aby sme si rozumeli, treba rozlišovať medzi trémou, ktorá vzniká z pocitu zodpovednosti a napätého vzrušenia z tvorby, a trémou, ktorá nám zväzuje ruky, je na prekážku tvorbe, sťahuje napríklad hrdlo. Prvá tréma je vítaná, tú druhú musí profesionál vedieť okamžite prekonať. Najväčšiu trému mávam z besied, na ktoré sa nemôžem vopred pripraviť. Vždy mám totiž obavy, že slová, ktoré v okamihu zídu človeku na um, zle vyjadria myšlienku“.
Od nástupu do SND mal na svojom konte stodvadsaťpäť hereckých postáv, hral v dvadsiatich piatich filmoch a vo vyše päťdesiatich televíznych inscenáciách. Nikto však nie je schopný spočítať pásma poézie, sólové recitácie, chvíľky poézie, a to nielen v televízii, ale aj v rozhlase. Nahovoril takmer päťdesiat komentárov k televíznym dokumentárnym filmom a publicistickým programom, daboval postavy vo vyše päťdesiatich zahraničných filmoch.
Bol predovšetkým výrazným charakterovým hercom, ktorý sa vedel uplatniť vo všetkých žánroch. Jeho Herodes vo veršovanej tragédii P. O. Hviezdoslava Herodes a Herodias alebo Falstaff v Shakespearovej komédii Veselé paničky windsorské sú príkladom širokého tvorivého potenciálu jeho herectva, od tragických negatívnych hrdinov až po komediálne postavy. Svojím presvedčivým herectvom sa zmocnil širokej plejády postáv z rôznych vrstiev spoločnosti. Hral kráľov, vladárov, veľmožov, veľkostatkárov i bezzemkov, ľudí z periférie.
Stvárňoval postavy so silným charakterom, ale aj bez neho, ľudí vnútorne čistých i zákerných.
Rovnocennou súčasťou jeho herectva bol spomínaný umelecký prednes. Jeho životnou zásluhou bolo „odkliatie Hviezdoslava“. Presne tieto slová použil vtedajší minister kultúry, básnik Miroslav Válek, keď sa s veľkým hercom a recitátorom lúčil na jeho poslednej ceste v roku 1982. Pamätníci si spomínajú, že Hviezdoslavove básne boli dovtedy sotva zrozumiteľné. Pri Záborského interpretácii sa však poslucháčom prirodzene otvoril myšlienkový svet veľkého básnika. Stačilo sa iba započúvať do hercovho prednesu.
Herec a zakladateľ slovenského umeleckého prednesu Viliam Záborský zomrel náhle 5. februára 1982 v Prahe vo veku 61 rokov.
Pamätáte sa nich:
https://www.youtube.com/watch?v=jERqKVoObxU

Národná umelkyňa Hana MELIČKOVÁ patrila k formujúcim osobnostiam slovenského profesionálneho divadla. Narodila sa 27.januára 1900 ako jedno z desiatich detí v rodine zbormajstra Jána Meličku, ktorý v nej vypestoval lásku k hudbe. Tej sa spočiatku aj venovala, neskôr ju zlákalo herectvo.
V detskom spevokole vstúpila do divadelného sveta dojímavou postavou opusteného synčeka. Za jej výkon ju náročný estét Svetozár Hurban Vajanský odmenil škatuľou cukríkov.
Rodina Meličkovcov pochádzala z Gemera. Do Martina sa tento rod presťahoval vďaka herečkinmu starému otcovi Michalovi. Ten v roku 1831 prijal miesto kantora a rektora v evanjelickej škole.
Jej cesta k titulu národnej umelkyne bola dlhá a kľukatá. Počas niekoľkých desiatok rokov umeleckého pôsobenia stvárnila takmer 300 postáv. Členkou Činohry Slovenského národného divadla (SND) v Bratislave bola v rokoch 1926 - 1976 (okrem vojnových rokov 1939 - 1946). V rozhlase účinkovala od jeho vzniku (1926), hrala aj vo filme a v televízii.
Stvárnila najväčšie postavy klasického repertoáru od autorov ako napríklad William Shakespeare, Henrik Ibsen, Oscar Wilde či Lev Nikolajevič Tolstoj. Jej doménou sa stali ľudové postavy, najmä v hrách slovenských klasikov Jozefa Gregora Tajovského alebo Pavla Országha Hviezdoslava. Kozie mlieko (1950), Zemianska česť (1957), Jerguš Lapin (1960), Polnočná omša (1963), Ženský zákon (1967), Adam Šangala (1972), Piková dáma (1974), Osem žien (1974), Horali (1974) – to sú niektoré tituly.
Účinkovala aj v televíznych seriáloch Príbehy z lepšej spoločnosti (1969), Parížski mohykáni (1971), Straty a nálezy (1975).
Hlas Hany Meličkovej bol vzácny dar prírody – mal veľký rozsah. Po celý život si ho denne precvičovala, vždy v súvise s dramatickým textom. Slovný prejav doviedla k takému majstrovstvu, že môže slúžiť ako norma.
Milovala prácu Jozefa Gregora Tajovského a aj sa s ním opakovane stretla. Súčasťou jej divadelného života sa tak stali vitálne ženy v šatkách s prefíkaným sedliackym rozumom a horúcim srdcom.
„Keď sa herec so svojím výkonom uspokojí, upadne. Preto nesmie popustiť, ale stále hľadať a zlepšovať sa,“ uvádzala herečka ako svoje motto. Zomrela 7. januára 1978 v Bratislave, iba dvadsať dní pred 78. narodeninami.
https://www.youtube.com/watch?v=D-SDKOj0KpY

Viera STRNISKOVÁ sa narodila 30. októbra 1929 v Hlohovci. Na želanie otca začala po ukončení meštianskej školy študovať na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského. Medicínu nedoštudovala, rovnako ako právo na Filozofickej fakulte UK. Napokon absolvovala štúdium divadelnej vedy a literárnej teórie. Počas štúdia paralelne začala externe pôsobiť v Štúdiu Novej scény. Tu ju do tajomstiev hereckej profesie zasväcovali režiséri a pedagógovia Drahoš Želenský a Magda Husáková-Lokvencová. Po dvojročnom pôsobení na Novej scéne v Bratislave (1948-1950) účinkovala rok v Mestskom divadle v Kolíne.
Z Kolína viedla jej cesta do Zvolena, kde sa rozbiehala činnosť nového Divadla Jozefa Gregora Tajovského. Pôsobila v ňom v rokoch 1953–1957. Nasledujúcich päť rokov hrávala na doskách Divadla Andreja Bagara v Nitre. V roku 1962 sa etablovala v Činohre Slovenského národného divadla v Bratislave, kde pôsobila až do konca svojej profesionálnej kariéry v roku 2004.
Divadelných stánkov vystriedala pani Strnisková niekoľko. Najdlhšie pôsobila v Slovenskom národnom divadle, celých štyridsať rokov. Uprednostňovala ho aj pred filmovou kariérou. Preto sa na televíznej obrazovke po prvýkrát objavila až ako tridsaťročná. Debutovala postavou princeznej v rozprávke Pán a hvezdár.
Herečka stvárňovala najčastejšie hrdinky poznamenané tragickým osudom. Práve v týchto postavách sa rozvíjala jej výrazná schopnosť postihnúť tragiku ženských charakterov.
Od konca 50. rokov 20. storočia sa presadzovala aj vo filme. Jej filmografia obsahuje desiatky titulov, medzi nimi napríklad Pán a hvezdár (1959), Prípad pre obhajcu (1964), Námestie svätej Alžbety (1965), Smrť prichádza v daždi (1965), Zmluva s diablom (1967), Medená veža, Dievča z jazera (1978), Predčasné leto (1982), Soľ nad zlato (1982),...
Väčšie herecké príležitosti dostala v televíznych dielach Živý bič (1966), Rok na dedine (1967), Rysavá jalovica (1970), Prečo Adam Chvojka spáva doma (1972), Mamka Pôstková (1973), Dom Bernardy Alby (1966), Nebezpečné známosti (1980), Budenbrookovci (1974), Miesto v dome (1976), či v historických seriáloch Život bez konca (1982), Alžbetin dvor (1986) a Štúrovci (1991).
Naposledy účinkovala vo filme Dlhá krátka noc (2003).
Nezabudnuteľné je jej dlhoročné účinkovanie v legendárnych televíznych Nedeľných chvíľkach poézie.

Za prínos v divadelnom umení udelili Viere Strniskovej v roku 1969 titul zaslúžilá umelkyňa. Spoločnosť bratov Čapkovcov v Prahe udelila herečke Cenu Karla Čapka v roku 1997.
V decembri 2000 získala ocenenie Zlatá slučka za najlepší ženský dabing vo filme Šofér slečny Daisy.
Vyznamenanie Pribinov kríž II. triedy udelil prezident SR Viere Strniskovej v roku 2003.
Ako historicky druhá slovenská herečka dostala v roku 2003 aj ocenenie Kvet Tálie za celoživotný prínos v dramatickom umení.

Viera Strnisková zomrela 31. augusta 2013 v Bratislave vo veku 83 rokov.

https://www.youtube.com/watch?v=yGEbv58PUFo&t=782s