Divadelné a filmové osobnosti Slovenska, ktoré už nie sú medzi nami

Július SATINSKÝ - herec, humorista, spisovateľ, dramatik, rodený rozprávač, ktorý  počas celého svojho života rozdával ľuďom radosť v podobe svojského, neopakovateľného humoru je v česko-slovenskej kinematografii do dnešného dňa považovaný za jedného z najlepších umelcov.
Študoval dramaturgiu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Už počas štúdia vystupoval spolu s Milanom Lasicom v autorských dialógoch v bratislavskej Tatre. Koncom 60. rokov pôsobil (spolu s M. Lasicom) v generačnom Divadle na korze, v roku 1968 začali mať problémy s cenzúrou, ktoré vyvrcholili po roku 1970, keď im z politických príčin znemožnili verejne vystupovať a prezentovať svoju tvorbu na Slovensku.
Svojím iskrivým a inteligentným humorom si získali priazeň širokej verejnosti nielen na Slovensku, ale aj v Česku. Ako filmový herec sa Július Satinský preslávil najmä v jednej z najúspešnejších československých komédií S tebou mě baví svět (1982). Svoj vzácny talent rozvinul aj ako autor niekoľkých kníh, veľkého množstva scénok, dialógov a celovečerných programov.
Spolu s Milanom Lasicom tvorili vyše 40 rokov autorskú humoristickú dvojicu a založili divadlo L+S.

Bolo nás jedenásť/saga rodu forsythovcov
https://www.youtube.com/watch?v=zyZfsRqYWpM

Katarína KOLNÍKOVÁ - prvá dáma slovenského ochotníckeho divadla - sa narodila 20. apríla 1921 v Radošine ako jedno z deviatich detí v skromnej rodine železničiara. Prežila len ona a brat Janko. „Boli sme podvyživení, všetci pomreli na chudokrvnosť. Len pri mne a bratovi sa smrtka nepristavila,“ povedala raz o svojom ťažkom detstve.

Do divadla, ktoré ju preslávilo, prišla z radošinskej materskej školy. V nej pracovala v rokoch 1947 až 1979. Členkou Radošinského naivného divadla (RND) sa stala v roku 1970.

Podstatnú časť svojho života i srdca venovala Kolníková divadlu, najprv ako ochotníčka a od roku 1971 ako členka Radošinského naivného divadla (RND) v Bratislave. Už v prvej hre Človečina (1971) sa sformovala a natrvalo definovala jej neopakovateľná javisková podoba i herecká a ľudská filozofia.

Obsadzovaná predstaviteľka insitného herectva účinkovala v takmer všetkých inscenáciách scenáristu a režiséra Stanislava Štepku. "Keď prišla na konkurz, hneď som ju prijal. Ale nehľadajte v tom protekciu, ona bola fantastická. Hrať s ňou bolo to najlepšie, čo ma mohlo stretnúť," povedal Štepka, ktorý si na ňu pamätal aj ako na vychovávateľku zo škôlky.

O jednej z najvýraznejších herečiek nielen Radošinského naivného divadla vznikol životopisný dokument s použitím hraných retrospektívnych scén s názvom ...a já, Katarína Kolníková (2011).

Podľa Stanislava Štepku hrala veľmi oddane a rada. Nemusela ani nič nové vymýšľať, len byť na javisku ako človek. Taká bola a podľa jej divadelného šéfa aj natrvalo ostane v pamäti.
„Myslela som si, že ludý sú len dobrí a zlí. Potom som prišla na to, že zlí móžu byt aj mrchaví a dobrí aj múdri. Najhoršá kombinácia pre život sú mrchaví a sprostí. Takých sa najvác namnoží vtedy, ked sú múdri lahostajní. O tom bola naša Človečina kedysik a o tom je aj neská, ked je múdrych pár a sprostých nejde vykynožit any nasilu! Pozývam vás do nášho dyvalla, aby ste sa spolu s nami zasmáli na tom, jakí nýkedy dokážeme byt malí a smíšni...". 
https://www.youtube.com/watch?v=ZJJAiCMkLLM

Viliam POLÓNYI sa narodil 6. júla 1928 v Krupine. Patril do hereckej generácie, ktorá začiatkom 50. rokov minulého storočia prispela k búrlivému rozmachu siete profesionálnych divadiel na Slovensku.
V mladosti sa venoval viacerým aktivitám -  ochotníckemu divadlu, hudbe, spevu aj športu.   Najviac ho očarilo divadlo, ktorému sa začal venovať na profesionálnej úrovni.
V roku 1949 ho prijali do novovzniknutého zvolenského Stredoslovenského divadla, neskôr prešiel do Nitry. Pôsobil aj vo Vojenskom umeleckom súbore v Bratislave.
Jeho kroky neskôr smerovali na bratislavskú Novú scénu, kde hral v činohre, v divadle pre deti a mládež a predstavil sa aj v operete. Na Novej scéne odohral množstvo divadelných predstavení.

Ocenením jeho hereckých kvalít bolo udelenie titulu Zaslúžilý umelec, ktorý získal za postavu Palčíka v hre Jozefa Gregora Tajovského Statky zmätky.

Vo filmovom umení debutoval v roku 1955, a to vo filme Štvorylka. Stvárnil veľké množstvo svojráznych postavičiek, ako aj charakterových úloh v rôznych žánroch.

Objavil sa v satirických komédiách Jána Lacka Šťastie príde v nedeľu (1958), či Výlet po Dunaji (1962). Väčší priestor dostal v poviedkovom filme Tvár v okne, ktorý v roku 1963 nakrútil režisér Peter Solan a ráta sa medzi výrazné slovenské snímky reprezentujúce tzv. novú vlnu.

Herec Viliam Polónyi pôsobil aj vo funkcii riaditeľa Divadla Andreja Bagara v Nitre a neskôr viedol aj Novú scénu v Bratislave. Pôsobil aj v Slovenskom rozhlase, v Slovenskej televízii, aj v dabingu.

Účinkoval v takmer 100 slovenských i zahraničných filmoch.
V roku 1967 - hneď v prvom ročníku, odkedy sa cena udeľovala - mu za herecký výkon postavy Cyrila Šúpalu vo filme Tango pre medveďa udelili cenu IGRIC.

Získal Cenu Andreja Bagara (1974), titul Zaslúžilého umelca (1975), za celoživotnú tvorbu Cenu Literárneho fondu SR (1998), Cenu mestskej časti Bratislava-Nové Mesto (2002), Čestné občianstvo Krupiny (2004), a tiež štátne vyznamenanie Pribinov kríž III. triedy (2009) a Cenu predsedu Banskobystrického kraja (2010).

Po boku svojej manželky prežil viac ako 40 rokov. „Keď som prišla do divadla, hneď mi povedal - ty budeš moja žena. Zoznámili sme sa v hre Dnes večer hrám ja. Vilko mi hral otca. Mala som 24 rokov, on už 42. Bol zrelý, vtipný a navyše slobodný muž. A tak sme sa vzali,“ uviedla kedysi pre Korzár manželka, operná speváčka a dlhoročná sólistka Novej scény.
Kvôli zdravotným ťažkostiam odišiel do predčasného dôchodku, no aj napriek tomu ostával stále činný. Herec Viliam Polónyi zomrel 12. novembra 2012 vo veku 84 rokov.

Statky zmätky / Ondrej Palčík
https://www.youtube.com/watch?v=uONu4Yq668s

Eva KRÍŽIKOVÁ, manželka Františka Zvaríka, sa narodila 15. júla 1934 v Bratislave. Vyštudovala herectvo na Štátnom konzervatóriu. Rok pôsobila v Armádnom divadle v Martine (1953-1954), následne prešla do Slovenského národného divadla.
Dlhoročná členka Slovenského národného divadla (od 1954 do 2015) pôvodne uvažovala o kariére speváčky, nakoniec sa rozhodla pre herectvo.
„Pre celé generácie vďačných divákov patrila k dámam slovenského umenia - divadelného, filmového i televízneho. Na doskách našej prvej scény vytvorila za šesť desiatok rokov vyše 120 postáv. S príchodom Evy Krížikovej prichádzala na javisko radosť zo života, oplývala darom humoru a človečinou. Svojím hereckým majstrovstvom a bravúrou stvárnila postavy nielen komediálne, tragikomické, ale i postavy tragické“ napísala tlačová tajomníčka SND Izabela Pažítková.
Od začiatku svojej kariéry stávala aj pred filmovými a televíznymi kamerami. Účinkovala v mnohých televíznych inscenáciách a vo filmoch už od svojej mladosti. Vynikla ako v komediálnych, tak aj tragických postavách. Už v roku 1951 sa objavila v malej úlohe vo filme Lazy sa pohli. Výnimočný komediálny talent sa prejavil už v jej začiatkoch v príbehu Jožka Púčika vo filme Statočný zlodej.
Milovníci filmov pre pamätníkov určite nezabúdajú na filmy Štvorylka či Statočný zlodej. Excelovala aj v Červenom víne, skvelá bola vo filme Zypa Cupák
Pravidelne spolupracovala so Slovenským rozhlasom. Za svoje herecké umenie získala ocenenia Krištáľové krídlo, Kvet Tálie či Cenu Andreja Bagara. V roku 2004 bola uvedená do Siene slávy.
Minulý rok, 31. marca 2020, v nemocnici v Malackách odišla do večnosti pokojne, v spánku jedna zo stálic Slovenského národného divadla a slovenskej filmovej tvorby  vo veku 85 rokov.
https://www.youtube.com/watch?v=2n08Bq30y5k

Neprehliadnite

Beseda Andrej Hryc – INVENTÚRA Ut 7.5. / 17.00